Belgických grindových šialencov, ktorí svoju kapelu nazvali podľa čínskej metódy mučenia a popravy língchí (alternatívny preklad: Ling Chi alebo Leng Tch´e), som sa rozhodol vyspovedať z viacerých dôvodov. Po prvé, len nedávno vydali nový album. Po druhé, onedlho sa chystajú koncertovať do našich končín. Po tretie, zmeny v zostave, ktorými prešli od vydania predchádzajúceho nosiča vyvolávali otázky, ako sa tým dokážu vyrovnať. A po štvrté, ich osobité pojatie grindových vypaľovačiek naozaj stojí za pozornosť, tak prečo si nevypočuť ich názory na vlastnú tvorbu a iné dôležité témy. Na otázky ochotne odpovedal basgitarista Nicolas Malfeyt. Tak nech sa páči...

Máte na konte nový album „Hypomanic“, povedz nám, čo od neho môžeme očakávať?

„Hypomanic“ považujeme za naše vrcholné dielo. Je to najbrutálnejší, najťažší, najzložitejší a najkomplexnejší album, aký sme kedy nahrali. Investovali sme doň neskutočne veľa času a energie, presne podľa našich predstáv. Zatiaľ sa stretávame s drvivou väčšinou pozitívnych ohlasov, takže si myslím, že sa táto naša investícia oplatila.

V čom spočíva tebou spomínaná komplexnosť „Hypomanic“?

Sranda je, že od kedy sa k nám pridal Jan, naše nahrávky na prvý pohľad vzbudzujú zdanie jednoduchosti, ale pritom sa v nich nachádza množstvo zmien a variácií, ktoré sú počuť len pri pozornejšom vnímaní našej hudby. Ide v podstate o hudobné kreácie na základe kombinácie jednoduchého zvuku a atmosféry. Započúvaj sa poriadne do „Hypomanic“ a uvidíš koľko zložitých štruktúr v našej muzike objavíš.

Takže ste s albumom spokojní a naplnili sa vaše očakávania?

Áno, sme absolútne spokojní. Definitívne sme stvorili najlepšie skladby v našej kariére a noví členovia perfektne zapadli do kapely. Nebolo by možné nahrať tento album v inej zostave.

Kde ste album nahrávali?

Nahrávali sme doma v Belgicku vo viacerých štúdiách (Red Left Hand, Dé Studio, Studio Hearse) a následne sme sa presunuli do Anglicka, mixovať a mastrovať do Parlour Studio s Russ Russellom.

Prečo ste siahli práve po jeho osobe a ako sa vám s nim spolupracovalo?

Kontaktovali sme viacerých producentov, ale Russ bol spomedzi nich naviac nadšený z našich demo nahrávok. Taktiež všetky nahrávky NAPALM DEATH, ktoré mal na svedomí, zneli skvelo, a tak nebolo potrebné dlho uvažovať, kto nám „Hypomanic“ bude produkovať. Práca s ním sa ukázala ako výborná skúsenosť, pri ktorej sme sa veľa nového naučili. Keď sa do niečoho pustí, maká naplno bez prestávky, až kým nie je úplne spokojný, pritom neustále srší vtipom a udržiava dobrú náladu - takže sme sa pri ňom naozaj skvelo cítili. Russ Russell má svoje vlastné neortodoxné postupy, ale konečný výsledok stojí za to, kedykoľvek sa k nemu znova vrátim.

Na vašom albume hosťoval aj Barney Greenway (NAPALM DEATH), prečo padla voľba na jeho osobu?

Mali sme vytipovaných niekoľko spevákov, problémom ale bolo, že sme si nevedeli zladiť termíny. Buď boli so svojimi kapelami na turné alebo mali iné neodkladné povinnosti. Barney bol voľný v pravý čas a pritom je to skvelý vokalista i veľká osobnosť, takže to vypálilo úplne skvelo.

Ako ste spokojní s jeho prístupom a výsledným produktom?

Spolupráca s Greenwayom bola úplne hladká, vokály nahral v štúdiu, ktoré sa nachádza niekde blízko jeho domu a následne nám ich bez zdržania poslal. Naspieval svoje party presne podľa našich predstáv.

Stretol som sa s názorom, že LENG TCH´E angažovaním Barneya Greenwaya a Russ Russela potvrdili, že NAPALM DEATH sú vašimi veľkými vzormi a že aj celým aktuálnym album potvrdzujete, že ste len nasledovníkmi a nie lídrami. Čo si o tomto názore myslíte? 

(Smiech) Pekná slovná hračka s názvom ich albumu, ale nie, je to blbosť. Samozrejme NAPALM DEATH ovplyvnili a ovplyvňujú každú grindovú kapelu, nás nevynímajúc. Ale naša produkcia je mixom viacerých štýlov, takže povedať, že iba zaslepene sledujeme NAPALM DEATH je veľké ignorantstvo. Máme náš vlastný štýl, na ktorý sme veľmi hrdí.

Dobre, o hudbe sme si už čo-to povedali, teraz nám povedz niečo o vašich textoch. O čom sú? Akým témam sa v nich venujete a ako dôležité sú pre vás?

Serge píše všetky naše texty a som si istý, že sú preňho veľmi dôležité. Píše o veciach, s ktorými sa denno-denne stretáva, ktoré ho trápia - hlavne ak vidí, že sa udalosti uberajú zlou cestou. Ťažko takto jednoducho vymenovať presne akým témam sa venujeme, niekedy sú to konkrétne udalosti, inokedy zase témy venujúce sa ľudskej prirodzenosti.

Mnoho skupín má texty, ktoré je možné označiť za spoločensky angažované, myslíš si, že takéto texty aj reálne niekoho môžu ovplyvniť alebo ide v prvom rade o zábavu?

Väčšina našich textov je písaná ako Sergova osobná výpoveď, sú prostriedkom na vypustenie emócii z jeho vnútra, ale ak to niekomu pomôže s jeho vlastným problémom, prípadne mu pomôže zamyslieť sa, tak ešte lepšie.

Od vzniku vašej kapely sa niekoľkokrát zmenila zostava, dokonca zo zakladajúcich členov u vás už nik nehrá. Menila sa s týmito zmenami aj kapela alebo ste stále tí istí LENG TCH’E, ako pred rokmi?

Áno i nie, predstava stále ostala ta istá – hrať grindcore s množstvom zákrut a odbočení. Snažíme sa dať dokopy viacero štýlov a pritom stále ostať v grincorových vodách. Nie vždy sa nám ale podarí v týchto hraniciach udržať, pretože hrať grindcore býva po hudobnej stránke dosť obmedzujúce. Neustále sa vyvíjame ako hudobníci a príchod nových členov, teraz i v minulosti, sa nám vždy podarilo pretaviť do stále lepších a lepších albumov – čo je samozrejme úplne logické. 

Od predošlého albumu ste zmenili bubeníka a speváka, hlavne zmena speváka býva pre kapelu bolestivá, pretože týmto krokom zvyčajne dôjde k zmene poznávacieho znamenia kapely. Ako to vidíš ty?

Viem presne čo máš na mysli, toto ale platí len vtedy, ak by noví členovia boli menej talentovaní ako ich predchodcovia, čo ale nie je náš prípad. Okrem toho, my nie sme METALLICA, u ktorej by štrnásťročné dievčatka s ich plagátmi na stene asi zmenu frontmana nepredýchali. Boris a Sven boli super a veľa pre LENG TCH’E urobili, ale keď si vypočuješ „Hypomanic“ alebo nás uvidíš na koncerte u vás doma, tak zistíš, že naši noví kamaráti sú extrémne talentovaní. Serge je výborný frontman, ktorý nielenže ma široký rozsah vokálnych schopnosti, ale taktiež dokáže hýbať s davom. Veľa našich fanúšikov váhalo akceptovať zmeny v zostave, no akonáhle nás videli hrať, zmenili názor rýchlejšie ako keď povieš „Kasongo“.

Prečo vás vlastne opustili bubeník Sven De Caluwé a spevák Boris Cornelissen?

Sven odišiel prvý, hneď po turné s IMOLLATION v roku 2007, mal problém so žonglovaním medzi ABORTED a LENG TCH’E. Nebol schopný venovať sa obom kapelám naplno, čo spôsobovalo konflikty, takže sa nakoniec správne rozhodol k odchodu. No a Boris odišiel rok po Svenovi, mal už dosť koncertovania a chcel sa venovať rodine, teraz má prekrásneho syna. Našim „novým“ bubeníkom, ktorý prišiel do LENG TCH’E v roku 2007, sa stal Tony Van den Eynde. Odporučil nám ho jeden z našich bývalých členov. On je jeden z najtechnickejších bubeníkov akého poznám a ver, že ich poznám naozaj veľa. Takisto pozná brutálny recept na syrovú polievku. Serge Kasongoa sme našli počas prezerania profilov belgických kapiel na Myspace. Videli sme zopár Sergových živých nahrávok, pozvali sme ho na skúšku a okamžite sme ním boli ohúrení. Obaja hrali v malých lokálnych kapelách, takže sme mali šťastie, keď sme o nich zakopli.

Onedlho sa chystáte na dlhšie turné, v rámci ktorého zavítate aj k nám, skús povedať, prečo by sme sa na váš koncert mali prísť pozrieť?

Nadchádzajúce turné by som neoznačoval ako dlhé, mali sme už aj dlhšie. Hrali sme vo vašich končinách už aj predtým a všetci sa išli pominúť, tak dúfam, že si zopakujeme tento náš úspech. Ale sľúbiť viem iba jediné, koncerty LENG TCH’E nie sú nikdy nudné!

Ako často koncertujete?

Ťažko povedať, záleží to rok od roka. Niekedy sme dosť zaneprázdnení, napríklad rok 2009 bol relatívne pokojný, lebo sme tvorili „Hypomanic“ a neriešili sme žiadne turné.

Nie ste niekedy unavení z turné? Mnohokrát prechádzate cez zaujímavé mestá a miesta a vy sa nedostanete nikam inam len na pódium.

Je to presne tak ako hovoríš, náš čas na turné trávime v tourbusoch, hoteloch a kluboch, takže obzeranie nejakých zaujímavých pamätihodností alebo prírodných krás skoro vôbec nepripadá do úvahy. Našťastie nie sme na turné celý rok, a tak sa potom môžeme venovať našim priateľkám, s ktorými si tento deficit radi kompenzujeme.

Radšej máte koncertovanie či prácu v štúdiu?

Samozrejme, že preferujeme hranie naživo! Práca v štúdiu je najstresujúcejšia vec na zemi. Ktorýkoľvek hudobník ti potvrdí, že je to ako nepríjemná bolesť. Vždy som veľmi rád, keď je už všetko hotové. Hranie naživo nie je žiaden stres, len zábava a radosť z prijatia davom, ktorý je v pohybe.

Ostala mi už len posledná otázka. Hrávate kade-tade po svete, skús nám povedať, kde sú akí fanúšikovia. Ako sa správajú na koncertoch a s akými rozdielnymi prijatiami sa stretávate?

Pekná vec na grindcorových alebo deathmetalových fanúšikoch je, že oni nepostávajú naokolo, aby videli kto je najlepší alebo najtemnejší. Jednoducho si dajú par pív a tešia sa z hudby. Jasné, že sme mali niekoľko šialených fanúšikov, ale neviem ti teraz povedať, že kde to bolo najbizarnejšie. Je to jedna veľká rodina!

Tak vďaka za rozhovor a uvidime sa na turné vo februári!

Za pomoc s prekladom ďakujem Anne Patušovej a V-durovi.